Manik je na svojej ceste skrz Slovenskú ríšu už trinásty deň. Najvyšší čas ísť sa pozrieť aký je vychudnutý, zničený a zúbožený. 13. Júla 2009 plánuje prechádzať cez ospevovanú Kráľovu hoľu. Naskytuje sa vynikajúca príležitosť zorganizovať prekvapenie a zároveň preskúmať končiny, kde som doposiaľ snáď ani okom na mape nezablúdil.
Po krátkej tenisovej výmene e-mailov, vyhľadávaní vhodných spojov ta i späť bolo všetko dohodnuté. S Igim a Lukášom sa stretávame na hlavnej stanici v Bratislave. Je Nedeľa 23:30. Čert ber dobrú povesť - spolu s asociálmi nakupujeme pivá (o tejto hodine je skutočne problém zohnať pivo v plechu, máloktorý stánok ho ešte má v ponuke), a upravujeme si náladu pred takmer 5 hodinovou cestou do Popradu. Lístky, nástup do vagónu, syčanie pri otvarání ventilčekov kvality...
0:10 sľubujú ŽSR odchod. Panuje dobrá nálada, ktorá sa ešte zlepší pri pohľade na hodinky. Sme v Bratislave - východzej stanici, a vlak už mešká 8 minút.
Spomíname, vymýšľame, kecáme. Chlapík čo je s nami v kupé musí mať ohromnú radosť. Najmä keď Igi s bosými nohami vyloženými na protiľahlé sedadlo farbisto opisuje ako mu omrzli paľúchy na nohách počas výletu na Elbrus, následkom čoho mu doteraz zliezajú nechty. Predkladá dôkazy... Tárať sme vydržali až niekde do Trenčína.
V pološere cez zasvinené okno sa začínajú črtať vrcholky Tatár. Sme niekde za Liptovským Mikulášom. Hodina do Popradu, a kvóta na spánok je vyčerpaná. Svitá, Tatry sú zretelnejšie. Pod štítmi vidno holotu, ktorá je príčinou mnohých sporov a ziskov. Kalamita.
Vystupujeme v Poprade. Kosa, takmer mráz. Chcelo by to čaj, rum, sveter, hocičo na zahriatie. Vyhľadávame pohostinstvá, ktoré by nám tekuté svetríky za patričnú úhradu poskytli. V objekte vlakovej stanice nachádzame Espresso Pipa, kde otvárajú 5:00. Máme 15 minút čas, tak ideme zistiť, z ktorého nástupišťa nám odchádza autobus do Šumiaca. Medzi stanicami hromadnej dopravy naďabíme na chrám kráľovstva svedkov Jehovových. Fotím chrám, a oproti zaujímavému billboardu aj súpútníkov.
Autobus ide z dvojky o šiestej. Vraciame sa v ústrety Espressu Pipa. Je 5:03 a v onom podniku nie je kam sadnúť. Z nápojov hádam niečo zostalo aj pre nás, čo chodíme neskoro. Čaj a kávu pije málokto, hruškovice, rumu a slivovice majú dostatok. Objednané nápoje si užívame na stojáka. 5:20 už je problém aj s miestom na státie, nehovoriac o zákazníkoch, ktorí by skôr potrebovali miesto na spanie. Posledná runda a opúšťame oný podnik. Po chvíli nastupujeme do autobusu, smer Šumiac, objednávame lístky a praceme sa úplne dozadu, aby sme hodinku podriemali.
Prechádzame Telgártom, kde Manik práve spí a o pár hodín bude vyrážať na Kráľovu hoľu. Čoskoro vystupujeme. Pozerám sa na vrchol, kam sa máme dnes dotrepať. Je to dosť vysoko, otca jeho...
Červená skala, vystupovať! Vybiehame z autobusu; nesmierna je chuť na cigaretu a nutkanie uľahčiť mechúru. Autobus odchádza, a s ním aj moje Camelky, ktoré mi asi vypadli z vrecka kým som driemal. Lukáš má fabricky šúľaný Tatranský vzduch (mentolové cigarety), ponúka ma, a ja si vďačne zapaľujem. Lahoda. Za zrubenou autobusovou zastávkou odľahčujem mechúru. Okamžite prichádza ďalši autobus, okolo sa trúsia ľudia... Preklínam Murphyho a jeho zákony.
Podľa smeroviek je chodník na Kráľovu hoľu značený až od obce Šumiac, a tá je o 2km ďalej. Poďho do Šumiaca! O niekoľko stoviek krokov sa spoza lesa vynára Kráľova hoľa. Je ďaleko. A vysoko...
V Šumiaci vchádzame do miestnych potravín. Obdivujem architektúru. A hlavne architekta, ktorý za komančov urobil jeden projekt a predal ho tisíckrát. Navlas rovnaké budovy sú asi všade. Nakupujeme nápoje a potraviny, dokupujem stratené Camelky. Z nápojov ako prvé konzumujeme pivo, nech sú nohy ľahšie. Igi sa chce najesť a tak ho s Lukášom (ktorý vie o jeho kondičke) zanechávame v dedine a vyrážame oproti kopcu, ktorý vo mne budí rešpekt. S pivom v ruke stretávame sváka, ktorý nás varuje, že takto ďeľako nezájďeme. Uvidí sa.
Onedlho Lukáš ukazuje rukou do kopca, so slovami: "A je to tu!". Vchádzame do lesa, stúpame. Fotím muchotrávku a okolie, ako zámienku na oddych. Na takéto stúpanie veru zvyknutý niesom, závidím Lukášovi kondičku. Vytrvalo šlapem, onedlho sa mi Lukáš stráca za najbližšou zákrutou. Zo spodu sa zasa v dohľade objavil Igi. Sa mu kráča bez nechtov, anciáša!
Aspoň na oddychovú skalu som dorazil pred ním. Šunka, pivo, rožky... Už chýbajú len párky, kečup a worchester. "Dobre je nám tu, postavme tri stany!", dumám. Sme zhruba v pätine trasy.
Pauza skončila, šľapeme ďalej. Skrz les - na jednej strane malinčie a čučoriedčie, na druhej smrečina. Vyhľadávam miesto vhodné k odhodeniu prebytočnej záťaže. Teší ma, že som bol dostatočne chytrý na to, aby som zobral toaleťák. Vhodného miesta ale niet...
Predbieha ma Igi. Bolia ma stehná, mám svalovicu z Nedeľného maľovania. Štyri hodiny v podrepe zanechajú na amatérovi následky. Vychádzam na čistinku, kde nachádzam Lukáša a Igiho v družnej debate s drevorubačmi. Starší pánko rozpráva historky z Bratislavy a dymí. Ej, i ja by som si dau! Prehľadávam vrecká. Camelky nikde! Ešteže pánko bol pohostinný, a ponúkol chudáka zo svojich. Bol rýchlejší ako Lukáš s mentolkami, boh mu žehnaj! Pauza padla vhod, všeličo sme sa dozvedeli, ale musíme ďalej. O niekoľko desiatok metrov neskôr nachádzam Camelky vo vrecku bundy, ktorá sa schovala do batohu. A just si nezapálim, hlavne ked vidím aký kopec ma ešte čaká... Zoskupenie stromov vyzerá ako super miesto na vyloženie záťaže. Tam mi chvíľku bude dobre. Zhadzujem batoh, beriem toaleťák a poďho.
Na Kráááľoveeej hooooliii, stojiii strooom zeeeeleeeenýýý. Vrch má naklonenýýýý, vrch mááá naklonenýýý, vrch mááá naklonenýýýý, do sloooovenskéééj zeeemiii... Toto som si v mysli spieval počas celého výstupu. A obzeral som sa po strome, podľa ktorého pesnička vznikla. A naďabil som na jeden, ktorý stopercentne vyhovoval. Akurát že to nebolo celkom hore na Kráľovej holi. Ale aspoň v katastri.
Igi a Lukáš sa mi strácajú v serpentínach pre mňa najhoršieho úseku výstupu. Udiera do mňa studený vietor, ozvalo sa mi staré zranenie bedrového kĺbu a tak musím "fotit" každých 10 metrov. Sranda, videl som helikoptéru zhora. A zdola chlapíkov na motorových rogalách. A spústu zaujímavých kameňov (použijem ako textúry vo Photoshope). A výhľad je úžasný. A tie skaly na hrebeni. A výhľad do doliny...
Konečne hore. Výhľad ohromný, fotím z každej strany. Blbý vysielač neskutočne špatí aj tak nie moc pekný vrchol povestného krtinca. Pohodka výstup, chvastám sa pred Lolishou - prvou z Manikovho teamu čo dorazila hore. Neskrýva prekvapenie nad mojou prímnosťou. Plechovku piva privítala s nadšením.
Obedujeme. Debužírujem obložené rožky čo mi pripravila Danka (obrovská vďaka zlatíčko). Nezmar Igi vyťahuje z batohu poklady. Bravčová panenka, asi s hríbmi, papriku, zemiakový šalát... Ponuka je úžasná, ale som strašne unavený. Musel by som sa načiahnuť. O pár minút sa zjavuje Manik. Uvítanie je srdečné, v rámci mojich možností. Posediačky mu podávam pivo a ruku (nevládzem sa postaviť). Celú večnosť som ho nevidel, ale nezmenil sa. Vysmiaty, v parádnej nálade, ani kilá mu neubudli. Oproti tomu, ako vyzeral ked sa vrátil z Americka, je stále tučniak. Ani som si ho neodfotil, boha môjho! Ale aspoň sme si zanôtili: "Na Kráľovej holi, stojí stĺp červený..." a Manik vtipne dodáva: "Ktože ho postavil? Komunisti skurvení..." (Som nesmierne rád ze sme sa po čase znovu stretli a teším sa na poslednú etapu jeho cesty, kde sa opäť pripojím.)
Lukáš obďaleč točí s Manikom reportáž. Doráža na mňa studený vietor.
Lúčime sa. Igi pokračuje po hrebeni ďalej s Manikom, Lukáš špekuluje nad túrou po hrebeni. Vlak čo ide z Červenej skaly 17:10 by sme mohli teoreticky stihnúť v akejsi dedine. S mojimi hnátmi si na to netrúfam, tak sa lúčim aj s Lukášom a "padám" po rovnakej ceste nazad. To, čo som vyliezal 4 hodiny, stíham dolu kopcom za hodinu. V Šumiaci nasadám na autobus. Skvelý človek ten šofér, zastavuje mi pri moste - kúsok od vlakovej stanice. A lístok mi zaúčtoval iba po obecný úrad.
Prichádzam na stanicu a chcem si 3 hodiny vopred kúpiť lístok na rýchlik Horehronec. Na stanici vraj lístky nepredávajú. Predávajú ich vo vedľajšom bufete. Nádhera. Lístok, kofola. Konečne sa dostávam k čítaniu Epochy, ktorú som si zakúpil v Poprade oproti Espressu Pipa. Vydržala mi hodinu, a dalšiu hodinu čítam knihy na PDA. PDA sa vybilo a nasledujúcu hodinu távim dumaním na voľnú tému.
Prichádza rýchlik, nachádzam voľné kupé. Obsadzujem svoje miesto a ďalšie pre Lukáša. Čakám na najbližšiu zastávku. Lukáš nastupuje, chvíľku kecáme a berieme sa do prvej triedy, kde je viac kľudu a dá sa tam pospať.
Spánok, kontrola cestovných lístkov, spánok, stanica, spánok... Bratislava. Skáčem do trolejbusu, veziem sa, zastávka, potácanie, vystupujem po schodoch. Vyprázdňujem spotený batoh, bežím do sprchy. Zrelaxovaný prúdom studenej vody si líham vedľa Danky. Objatie, pusa. Všetko najlepšie k narodkám miláčik. Prišiel ti darček...
Iba registrovaní užívatelia môžu pridať komentár.
Prosím přihláste sa alebo se zaregistrujte..
Napíšte prvý komentár |  |
Powered by AkoComment Tweaked Special Edition v.1.4.6
AkoComment © Copyright 2004 by Arthur Konze - www.mamboportal.com
All right reserved